Prečo svätý novomučeník Serafim Zvezdinskij (+1937) jedával z polievky po 8 lyžičiek?
Svätý novomučeník Serafim Zvezdinskij, episkop Dmitrovský (1883 – 1937) sa narodil ako Nikolaj Zvezdinskij v rodine nábožného a cteného kňaza Joanna. Od približne troch rokov vyrastal bez zosnulej matky Jevdokije ako polosirota. Od roku 1899 bol Nikolaj Zvezdinskij žiakom Moskovského duchovného seminára.
Svätý novomučeník Serafim Zvezdinskij, episkop Dmitrovský
AKÁ MODLITBA, TAKÉ DARY
V jeho izbe visel obraz svätého Nikolaja Čudotvorca v reálnej veľkosti, pred ktorým sa každodenne modlil za dar hovoriť slovo Božie - kázne a poučenia. A Hospodin mu daroval tento dar.
V roku 1902, keď mal Nikolaj 19 rokov a bol v druhom ročníku seminára, ochorel na limfangoitídu, chorobu vtedy prakticky nevyliečiteľnú, no zázračne bol uzdravený po modlitbe pred obrazom vtedy ešte nesvätorečeného starca Serafima Sárovského, ktorý priviezol zo sárovskej pustovne jej igumen Jerofej. Obrázok krotkého starca sa stal rodinnou svätyňou, ctil sa ako ikona (hoci zobrazenie bolo ešte bez nimbu) a budúceho vladyku Serafima sprevádzal takmer celý život.
BUĎ VOJAKOM CHRISTOVÝM, BOH JE STÁLE S TEBOU
V deň mníšskeho postrihnutia Nikolaj Ivanovič poprosil igumena Zosimovej pustovne otca Germana (Gomzina), aby mu povedal poučné slovo: „Buď vojakom Christovým, vždy sa cíť byť stojacim vo vojenskom zástupe pred tvárou svojho Veliteľa, Spasiteľa Boha. Nevidíš, no srdcom cíť, viď Ho blízko seba. Buď vždy v strehu, bez výnimky. Vieš, vojak stojí nastúpený, veliteľ odišiel... Vojak ho nevidí, no cíti jeho prítomnosť a stojí v strehu, tak aj ty nezabúdaj, že Boh je stále s tebou.“
26. septembra 1908 po Vsenočnom bdení sa uskutočnil mníšsky postrih Nikolaja Ivanoviča. Dostal meno Serafim na počesť prepodobného Serafima Sárovského. Nebeským pokojom žiarila jeho tvár, keď po postrihnutí k nemu prichádzali mnísi a pýtali sa: „Aké je tvoje meno, brat?"
Serafim Zvezdinskij žil prísne, mnoho sa modlil a postil: jedol 8 lyžíc polievky, podľa počtu slov Isusovej modlitby: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho.“ („Hospodine Isuse Christe, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“) Malé porcie obeda delil na polovicu.
Archimandrita Serafim bol prísny k sebe i iným: „Ľudia vo svete nesú bremeno vo fabrikách, v závodoch, v práci,“ hovoril bratom – „preto mnísi musia s pokorou prichádzať na modlitebné bdenie v stanovený čas.“
Všetky otázky vedenia monastiera otec Serafim odsúhlasoval s episkopom serpuchovským Arsenijom (Žadanovským): „Ako vladyka, tak aj ja.“
Predstavitelia novej moci zatvorili Kremeľ, od jari 1918 začali vysídľovať mníchov. 26. júla 1918 episkop Arsenij a archimandrita Serafim navždy opustili Čudov monastier. V auguste 1918 sa presťahovali do Serafimo-Znamenského skítu k schiigumenii Famare (Mardžanovovej), milujúcej duchovnej dcére vladyku, ktorá ho bez strachu prijala a obetavo mu slúžila. Mátuška mala v lese maličký domček, v ktorom mohli žiť mníšskym životom.
Tu, v úplnej samote, sa modlili a pracovali: obrábali hriadky, rúbali drevo.
Otec Serafim čítal Sväté Písmo podľa pravidla svätého Serafima Sarovského: za týždeň štyri Evanjeliá, Skutky apoštolov a Listy. Každý deň spoluslúžil s episkopom Arsenijom.
Každodenné slúženie Svätej Liturgie urobilo ich duše rodnými navždy. Po celý život považovali za stratené tie dni, v ktoré neslúžili Liturgiu bez vážnej príčiny - ťažká choroba, putovanie, alebo väzenie.
23. augusta 1937 „trojka“ pri Centrále NKVD v Omskej oblasti odsúdila biskupa Serafima Zvezdinského na trest smrti zastrelením. Rozsudok odôvodnila tým, že „neprerušil svoju kontrarevolučnú činnosť“ a medzi veriacimi v Išime bol „považovaný za svätého človeka“. 26. augusta 1937 bol trest smrti vykonaný a svätý vladyka Serafim Zvezdinskij, biskup Dmitrovský, získal večný mučenícky veniec radosti v Cárstve Nebeskom.
Pripravil: o. Vladimír Mohorita