Ako tichý srbský starec svätý novomučeník Vukašin porazil masového vraha-"misionára"
Piatok 16./29. mája 2020. Svätého novomučeníka Vukašina Jasenovackého, Srbského
Svätý novomučeník Vukašin bol Srb zo srbskej Hercegoviny, z dediny Klepac. Vyrástol v rodnej dedine a neskôr odišiel za zárobkom do Sarajeva. Tam žil približne do polovice roka 1941, keď sa po vytvorení takzvaného Nezávislého štátu Chorvátska (jeho súčasťou bola vtedy aj Bosna a Hercegovina) na čele s Ante Pavelićom začala genocída pravoslávnych Srbov podľa projektu: tretinu Srbov násilne „pokrstiť“ na rímskokatolíkov, tretinu vyhnať a tretinu zavraždiť. Mnohých násilím „pokrstených“ následne ihneď zavraždili.
Svätý novomučeník Vukašin Jasenovacký a Srbský
700 000 OBETÍ A SRBOSEK
Srbské zdroje obyčajne uvádzajú, že v tomto období chorvátski ustašovci vyvraždili okolo 700 000 Srbov, pričom niektorí z nich na to používali aj špeciálny nôž, ktorému dali meno „srbosek“.
Ustašovci povraždili všetkých členov Vukašinovej rodiny a jeho spolu s ďalšími Srbmi odvliekli do koncentračného tábora Jasenovac. V januári Vukašina mimoriadne brutálnym spôsobom zavraždil ustašovský táborový kat Žila Friganović, ktorý o svojom zločine a o duchovnom víťazstve svätého novomučeníka Vukašina vydal svedectvo zapísané doktorom Nedom Zecom.
SVEDECTVO MASOVĚHO VRAHA
Masový vrah Žila Friganović povedal: „Pero Brzica, Zrinušić, Šipka a ja sme uzavreli stávku, kto za noc zabije viac ľudí. Začal sa masaker a ja som už po hodine v počte zabitých výrazne predbehol ostatných. V tú noc som bol vo vytŕžení a zdalo sa mi, ako keby som sa odpútaval od zeme, že som na nebesiach: nikdy predtým som nezakúsil takú blaženosť. Za niekoľko hodín som zlikvidoval viac ako tisíc ľudí, zatiaľ čo moji súperi nezarezali viac než 300 - 400 ľudí. A vtedy, v čase najväčšieho opojenia, môj pohľad padol na starého roľníka, ktorý s akýmsi nevysvetliteľným pokojom stál a mlčky hľadel, ako zabíjam jednu obeť za druhou a ako títo zomierajú v strašných mukách. Jeho pohľad ma doslova paralyzoval, ako keby som na niekoľko sekúnd skamenel a nemohol som sa pohnúť. Potom som sa spamätal, podišiel som k nemu, aby som sa dozvedel, kto je on. Povedal, že sa volá Vukašin, pochádza z dediny Klepac, že všetkých jeho príbuzných zabili ustašovci a jeho samotného poslali do Jasenovaca. On o tom všetkom hovoril s takým pokojom, ktorý mnou otriasol omnoho silnejšie, než strašné výkriky a stony ľudí umierajúcich okolo nás.
KRIČ: „NECH ŽIJE PAVELIĆ!“, ALEBO...
Keď som počúval starčeka, hľadiac do jeho nebesky čistých očí, vo mne zrazu vzbĺkla neskrotná túžba tými najpekelnejšími mučeniami zničiť tento pre mňa nepochopiteľný vnútorný pokoj, aby som si jeho utrpením, stonmi a mukami prinavrátil svoje predchádzajúce opojenie krvou a bolesťou. Vyviedol som ho z radu, najprv som ho posadil na peň a prikázal som mu zvolať: „Nech žije Pavelić!“, pričom som mu pohrozil, že mu odrežem ucho, ak neposlúchne. Vukašin mlčal. Ja som mu odrezal ucho. No on nevydal ani hlások. Znovu som mu prikázal kričať: „Nech žije Pavelić!“, a pohrozil som mu, že mu odrežem druhé ucho. On mlčal. Odsekol som mu druhé ucho. Krič: „„Nech žije Pavelić!“, alebo prídeš o nos!“ Starec mlčal. Po štvrtýkrát som mu prikázal kričať tie isté slová pod hrozbou, že mu z hrude za živa vyrežem srdce. Pozrel sa, akoby hľadiac cezo mňa, do akéhosi nekonečna a ticho, no zreteľne povedal: „Dieťa, rob svoju prácu!“
Umučenie svätého novomučeníka Vukašina Jasenovackého a Srbského
„DIEŤA, ROB SVOJU PRÁCU!“
Po týchto slovách som definitívne prišiel o rozum, vrhol som sa na neho, vybodol som mu oči, vyrezal srdce, prerezal som mu hrdlo a nohami som ho skopol do jamy. A vtedy akoby sa vo mne niečo zlomilo. Viac som nemohol zabíjať. Pero Brzica vyhral stávku, keď zabil 1350 väzňov a ja som mu mlčky zaplatil výhru. Od tých čias nemám pokoja. Začal som piť, stále viac a viac, no alkohol dáva zabudnúť nie na dlho, a dokonca aj v opitosti počujem ten hlas: „Dieťa, rob svoju prácu!“ A vtedy ja, udierajúc sa o steny domov, behám po uliciach, s vreskom ničím a rozbíjam všetko, čo mi príde pod ruky, vrhám sa na každého, koho stretnem. V noci nemôžem spať, len čo na chvíľu príde zabudnutie, ja znovu vidím jasný pohľad starčeka a počujem jeho neznesiteľné: „Dieťa, rob svoju prácu!“ Premenil som sa na chuchvalec hrôzy a bôľu, som bezmocný pred touto morou. Vo dne v noci ma prenasleduje svetlá, pokojná tvár Vukašina z Klepca.“
Pripravil: o. Vladimír Mohorita